Vedenie Masarykovej univerzity (MU) a Vysokého učení technického (VUT) sa rozhodlo osláviť výročie založenia škôl vo veľkom štýle. A tak k 90. výročiu založenia MU a 110. výročiu založenia VUT sa odhodlalo k odvážnemu kroku, naplniť brnenskú halu Rondo s kapacitou 6 500 ľudí. Čo malo byť hlavným lákadlom? Čo malo presvedčiť stovky študentov, aby v stredu, 25. marca, došli, ako stálo v upútavkách, na unikátnu, výnimočnú a komplexnú udalosť a prelomili nudu v Brne?
Ak to chceme zistiť, musíme si položiť otázku. Aký je najobľúbenejší šport v Česku?
Odpoveď je až príliš jednoduchá. Hokej. Súboj na ľade mal prilákať študentov dvoch najstarších a najväčších brnenských univerzít na tribúny a prinútiť ich sledovať nadľudské výkony amatérskych hokejových tímov.
Tí, z vás, ktorý rovnako ako ja, čakali tvrdý hokej, litre potu a tajne dúfali v pár kvapiek krvi si museli uvedomiť, že sú na zlom mieste hneď po prvých sekundách na štadióne. Na ľadovú plochu namiesto hokejistov totižto vybehli dvaja supermani, pápež, vojak, zdravotná sestrička, diviak, škót…
V prvej chvíli som nebol dva krát presvedčený o tom, že odvážlivci, ktorý na plochu vybehli bez akýchkoľvek chráničov, z nej odídu po vlastných nohách, ale nakoniec sa ukázalo, že nie v každom športe ide o olympijské: Citius, Altius, Fortius.
Na ľade sa rozpútal hokejový súboj, aký nemá obdoby. IIHF a René Fasel na jej čele by bol asi zhrozený vo chvíľach, keď za VUT chytali dvaja brankári naraz. Určite by ho nenadchli rozhodcovia a ich pískanie a v spôsobe, akým sa vhadzovalo by pár provokatérov tiež našlo niekoľko chýb. Ale žltá a červená karta, ktorá bola udelená jednému z hráčov určite potešila a zabavila všetkých divákov.
Ale ukázalo sa, že aj napriek tomu, že v prvých dvoch tretinách som nebol schopný rozlíšiť, kto hrá za koho, bol hokej, ako sa patrí. Počas troch tretín padlo štrnásť gólov. V závere sme boli svedkom hromadnej „bitky“, kde nebol ušetrený ani rozhodca. A keďže po šesťdesiatej minúte bol stav stále nerozhodný (7:7), nakoniec museli rozhodovať samostatné nájazdy, v ktorých MU bola úspešnejšia a nakoniec si odniesla pohár a veľký potlesk divákov.
Vyzerá to, že na VUT sa nakoniec našlo viac priaznivcov tohto kolektívneho športu, pretože, síce nerád, ale musím priznať, že nakoľko sa z úst mnohých ozývalo: „MU-NI“ a „kto neskáče, nie je MUNI“, keď sa sálou rozľahlo hlasné „V-U-T“ bolo predsa len cítiť menšiu prevahu.
Avšak samotný hokej nebol jediným lákadlom. Celým večerom nás komentátorsky sprevádzal Petr Zakopal a Borek Kapitančik a čas medzi tretinami nám vypĺňali šarmantné mažoretky, ktorým síce z času na čas vyletela z ruky palička a v závere im dokonca vypadla z náručia aj ich vlastná kolegyňa. Ale úprimne. Lepšie než sledovať rolbu.
Nechýbala ani tombola, v ktorej okrem iných lákavých cien, ako je napríklad permanentka do posilňovne, bolo možné vyhrať aj ortopedické vyšetrenie. (Stále ľutujem, že som nevyhral.) A veľkú zábavu zaobstarala aj súťaž troch divákov, ktorý sa pokúšali vystrieľať si svoje odmeny. Nakoniec bolo rozdaných množstvo cien v celkovej hodnote až 70 000 Kč.
Aj napriek tomu, že sme neboli svedkami technického hokeja a ani skvelých korčuliarskych schopností, večer strávený na tomto „rivalskom“ zápase, bol predsa len vydarený. Pretože v dnešnej dobe, keď mnohí z nás chodia na štadióny len preto, aby si do niečoho, alebo v horšom prípade do niekoho kopli, je dobré vedieť, že šport stále nestratil svoje pôvodné poslanie. Baviť a spájať ľudí. Prinútiť ich, vedieť si podať ruky a vypiť si spoločne, nech je výsledok zápasu akýkoľvek.