Kjógen alebo divadlo po japonsky

Prvotnou úlohou kjógenu, bolo pobaviť diváka improvizovaným vystúpením pred tým, než sa pustil do vychutnávania vážneho divadla nó. Aj preto dĺžka väčšiny hier je približne dvadsať minút.

Avšak počas šiestych storočí sa ich význam a poslanie značne zvýšilo. Samé o sebe sa stali uznávanou a vyhľadávanou formou divadla. Nedá sa presne určiť, kedy sa upustilo od improvizácie, ale už v roku 1642 Tora Aikira píše o nutnosti nezaostávať za nó v žiadnom ohľade. Došlo k detailnému rozpracovaniu scenárov a kultivácii hereckých techník.

V súčasnosti by sme v divadle kjógenu mohli hovoriť o dvoch hlavných prúdoch. O tradičnom, kde sa hrajú storočiami overené predstavenia, ktorých sa do dnešných dní dochovalo asi 250. Jedná sa o hry, kde divák už dopredu vytuší zápletku aj pointu, avšak do precíznosti privedené dialógy a skvelé herecké výkony si udržia pozornosť diváka po celú dobu predstavenia.

Druhý prúd je tzv. šinsaku kjógen, v ktorom sa objavujú hry napísané dnes, ale aj tie sú vytvorené s použitím pôvodných scenáristických postupov a hrané na základe klasických techník.

To je teória. Ako to vyzerá v praxi? Na moje prvé predstavenie kjógenu som vstupoval mierne nadšený z predstavy, že sa aspoň sčasti priblížim japonskej kultúre a okúsim, aj keď len v značne obmedzenej miere, chuť ďalekého východu.

Pred samotnou hrou sa konal menší úvod, v ktorom nás herci zbežne zoznámili s históriou a hereckými technikami, aké sa v Japonsku používajú už šesťsto rokov. A hneď na to nasledovala hra Kučimane alebo „Papouškování“

Musím povedať, že úplne prázdne javisko, bez akýchkoľvek rekvizít, ma najskôr znepokojilo. A nie príliš realistické hranie mi v prvých chvíľach moc nesedelo. Ale keď sa človek odpúta od očakávaní, aké sa uňho vytvorili na základe znalosti a sledovania divadelných predstavení západu, uvedomí si, že hra ho pohltila.

Herec predsa nemusí mať naozaj v rukách pohár, stačí, keď ja viem o tom, že tam je. Nemusí naozaj otvoriť dvere, pokiaľ si ich ja dokážem predstaviť a už vonkoncom nie je potrebné, aby chodil normálne, keď sa dá použiť taká nádherná kĺzavá chôdza.

V Brne pôsobí Malé divadlo kjógenu, ktoré sa venuje práve japonským fraškám a myslím, že každý, kto má aspoň trochu záujem o Japonsko alebo divadlo by mal skúsiť zhliadnuť aspoň jedno predstavenie aby videl, že veci sa niekedy dajú robiť odlišne, než sme zvyknutý, ale predsa dobre.

Medzi najbližšie naplánované predstavenia patrí Večer s japonskou fraškou III, v rámci ktorého sa bude konať prednáška a následne hra „Lahodný jed“. A to 15.4. o siedmej hodine večer v kaviarni Kunštátska Trojka.

Ďalšie predstavenie sa koná 23.4. v rovnakom čase v Miestodržiteľskom paláci a na programe sú dve frašky: „Papouškování“ a „Horský asketa zlodějem tomelů“

Tak prečo by sem si nešli „prekvapiť zrak, potešiť sluch a rozoznieť dušu?“ Veď to je podľa Zeami Motokija hlavná úlohu kjógenu.

Redakce