Jean Clair – Úvahy o stavu výtvarného umění

Kniha Úvahy o stavu výtvarného umění je skutočne veľmi obsiahla a Clair napísal touto knihou hlbokú kritickú štúdiu moderného umenia 20. storočia vôbec, jeho zrod, postupný prerod a koniec. Štúdia je podaná filozoficky i historicky, rozoberajúc tak rôzne problémy a fakty dopadu moderného umenia na spoločnosť. Prvá časť knihy – Kritika modernity obsahuje niekoľko úvah na konkrétnu tému, kde každá kapitola medzi sebou súvisí prinajmenšom vo svojom kontexte vývoja moderného umenia. V kapitole „Kunstwollen“ nebo „Kunstkönnen“ napríklad analyzuje zmenu týchto zásadných estetických pojmov vo výmene názorov medzi Aloisom Rieglom a Gottfriedom Semperom na prelome storočí. Semper obhajuje práve estetickú kategóriu Kustkönnen, ktorá v nemčine znamená zručnosť, um s cieľom spracovať konkrétnu látku a materiál. Na druhej strane Riegl stavia proti tejto klasickej myšlienke pojem Kustwollen, ktorý značí tvorbu cez umeleckú vôľu, chcenie, nezávisle na spôsobe tvorby. Neskôr otázka Kunstwollen vyústi k hromadnej „umeleckej vôli“. Druhú časť knihy v tomto zväzku Odpovědnost umělce, chápem ako esteticko-filozofickú štúdiu dejín umenia 20. storočia a jej vplyv na politiku a dejiny vice versa. Tu Clair analyzuje vplyv expresionizmu na ideológiu nacizmu, stav amerického a francúzskeho výtvarného umenia a jeho umeleckej prevádzky po roku 1945. V tejto recenzii by som sa rád venoval iba prvej časti – Kritika modernity.

Clair rozoberá rôzne vývojové momenty moderného umenia a avantgardy. Stavia sa k fenoménu moderného umenia veľmi kriticky, zvlášť k súčasnému stavu. „Malířství se koncem dvacátého století daří špatne[…]její produkce uměleckých děl je bídná, ale i to nejslabší vyvolá nepřeberané množství komentářů.“ Otvorene kritizuje abstraktné, analytické či konceptuálne maľby (je to buď „naprostocokoli“ alebo „skoronic“ – neodadaizmus a minimalizmus), ktoré sa podľa Claira, čím ďalej tým viac vzďaľujú od svojej témy. Tieto maľby sú nasadené iba pre oklamanie zmyslov diváka – jednoduchý bod a čiara, monochróm je maskou pre myšlienkové nafúknutie a „neuveriteľnú slovnú motanicu“. Postmoderné ľubovoľné čerpanie myšlienok a techník chápe ako zločin krádeže a neschopnosť tvoriť. Odsudzuje súčasnú tvorbu z toho hľadiska, že si každý môže robiť čo chce a každý z nás, ktorí tvoríme, prehlasujeme svoje diela za skutočné a hodnotné. Pre Claira je to nakoniec jednotvárnosť tvoriaca „nekultivované ovzduší“. Jeho argumenty na tak vážnu tému sú na jednej strane pádne a snáď aj opodstatnené, no na druhej strane som mal pocit (ak môžem napísať svoj subjektívny názor), že je kritický až priveľmi a netreba ho teda chápať ako absolútne objektívneho pozorovateľa. Má sklon k tradícii – umeleckej, filozofickej, historickej. Chce sa vrátiť do obdobia pred modernou alebo chce minimálne ten stav pôvodného umenia obnoviť už len pre jej remeselnú a ideovú čistotu. Aj keď si cení aj skutočných majstrov moderného umenia, najmä umelecké dielo Giorgia de Chirica, ktoré chápe ako prevratné vo svojej idei i forme. Pretože, ako vysvetľuje Clair, de Chirico totálne vyjadril vo svojich obrazoch ducha doby, príklon vplyvu stúpajúceho nacizmu k antickému arché a antickej kultúre, ktorá bola nakoniec len maskou pre technokratické totalitné ciele. De Chirico vytvoril novú originálnu ikonografiu, kde spája antické stĺporadie s priemyselnou továrňou a zobrazuje tak syntézu nadšenia pre pokrok a tabulu rasu v intenciách modernistickej filozofie, avšak s rozporom pohľadu človeka svet – skutočnosť, kedy sa človek definitívne vzdialil od antickej minulosti a fórum a mýty ostali nostalgicky vyľudnené. Na druhej strane vyzdvihuje súčasne istých umelcov, ktorí sa síce predtým priklonili k nejakej avantgardnej tendencií, no teraz sa naučili pozorovať bezprostrednú prírodu a tým sa trpezlivo učiť výtvarnému remeslu; cvičiť si oko a ducha cez kresbu, cez princíp renesančného disegno, čo znamená nápad, myšlienku, víziu a ten, ktorý sa dnes odhodlá kresliť prezrádza tak svoju prirodzenosť k svetu a životu. V kapitole Chvála pastelu pozitívne až mysticky velebí pastel, ktorý „je jako organická spojnice mezi tajemstvím zrození a smrti“. Pastel v tvorbe ruší rozdiely medzi líniou a plochou, medzi kreslením a maľovaním. Tu podáva aj krátky prehľad vývoja hľadania a vytvárania farebnej škály pastelu, jeho odtieňov a valérov a kritizuje súčasný stav umeleckých výrobkov, v ktorých prevažuje kvantita nad kvalitou, kde niekoľko tisícové odtiene pastelu postupne miznú vzhľadom na úbytok prírodných zdrojov potrebné na ich výrobu. Naliehavo volá po zistení príčiny zániku: „Kdo kdy sestaví vzorník zmizelých barev? A to nemyslíme zmizelých od zavedení průmyslových barviv před sto lety, ale třeba za posledních deset let nebo ještě méně. Bude vůbec někdo ochoten popsat přesné příčiny jejich zániku a zhodnotit jeho význam z hlediska dějin civilizace?“

Múzeá a galérie moderného a súčasného umenia Clair prirovnáva ku chrámom, či „bunkrom“, ktoré sú schránkami pre kulty umeleckých diel držaných v zajatí a turistiku s cieľom navštíviť galériu v nejakej svetovej metropole k sťahovaniu národov v stredoveku. Následne analyzuje zmenu funkcie v muzeálnom priestore, kedy sa začali diela radiť prísne chronologicky, na časové plochy konkrétneho izmu. Zdôrazňuje, že modernitas vytvorila hranicu medzi modernistami a tradicionalistami na úkor stierania geografických hraníc, čo napokon vyústilo v termín postmoderny, ktorá plne operuje s etnologickými pluralitami. Ale Clair vo svojej úvahe, čo je vlastne postmoderna, zisťuje, že tento pojem, resp. celý jeho problém je v rozpore s tým ako sa definuje. Je to naozaj niečo, čo nasleduje po moderne v zmysle jej prehodnotenia a kritiky alebo je to forma Spätmoderne ako poslednej fázy moderny? A keby aj naozaj mala existovať táto Spätmoderne musela by si samotná moderna definovať svoje jednotné formálne znaky a štýl, či kánon; avšak moderna sa určila zvlášť ako zavŕšenie seba samej oslavujúc svoju prítomnosť a konečnosť, zvláštnosť a prchavosť. Tým sa líši od avantgardy, ktorá obyčajne býva spojovaná s modernou, no podľa Claira je s ňou priamo v opozícií, nakoľko avantgarda odmieta zmysel pre prítomnosť, to čo je teraz, ale jej intenciou je budúcnosť, pokrok a večnosť, nemennosť, čiže charakter univerzálneho. Clair ďalej rozvíja tento protiklad medzi modernou a avantgardou a aplikuje ju na odlišnosť súčasného umenia tzv. Západu a Východu v kapitole Avantgarda a socialistický realismus. Umelecké avantgardy idúce ruka v ruke s politickou avantgardou sa presadili bezmála v Rusku v desiatich rokoch 20. storočia (ruský konštruktivizmus). V tomto období sa súbežne vyvíjalo aj hnutie Proletkult a teória ideovosti, ktorá v dvadsiatych rokoch vyústila do podoby dogmy socialistického realizmu. Clair dochádza k záveru, že aj keď sa spočiatku avantgarda a socialistický realizmus vo forme vlastne od seba odlišujú, ale v podstate majú spoločný cieľ a to taký, že iba v budúcnosti ako vo vízii večnej spásy je možné nájsť vzory k napodobovaniu. Takýmto neustálym a rýchlym pohybom vpred do budúcnosti má koniec koncov dosah k estetickej strnulosti a nemennému stereotypnému posunu, ktorý má charakter Zenónovej apórie o letiacom šípe.

Veľmi kriticky sa stavia Clair aj k podobe fungovania súčasných západných avantgárd. Opisuje ich ako umelecké kruhy s intelektuálnou priemernosťou, obmedzenosťou, nevzdelanosťou a nevkusom, kde umelecké dielo je len fetišistický produkt. Tento proces dáva do súvisu práve s ideológiou socialistického realizmu, ktorý netoleroval výnimočnosť. Domnieva sa, že ich vývoj nie je protikladný, ale naopak symetrický, aj keď sú politické ciele opačné vzhľadom na Západ či Východ. Presadzovanie abstraktného expresionizmu v 50. rokoch a etablovanie tohto smeru za oficiálne umenie má podobný ideologický scenár ako „pretlačenie“ socialistického realizmu v krajinách s totalitným režimom, nakoľko tí „umelci Západu“, ktorí nerešpektovali tento izmus, boli odsúdení k mlčaniu svojho diela. Tvrdí, že USA taktiež nanútili Západu svoje kultúrne vzorce a hodnoty ako Sovietsky zväz európskym totalitným štátom, samozrejme nie tak násilne, ale skôr explicitne. „Kam se za posledních pětadvacet let poděla velká výtvarná díla, která by podávala svědectví o naší době? Proč ve sbírkách moderního umění nevidíme nic než nicotnosti, formalizsmus, prázdné intelektualizování, ironizování, a hlavně a především tu úmornou masu prázdných abstraktních děl bez jakéhokoli obsahu, bez těla a bez duše[…]jsme si opravdu jisti, že mají větší hodnotu než ty barvotiskové výjevy z Velké říjnové socialistické revoluce nebo z Osvobození, které vidíme v Moskvě nebo v Praze? Proč jsme svědky tak nápadného zanedbání a znevážení formy, když přitom literaturu ani hudbu v takové míře nepostihují?“. Realita je ale naozaj taká, že toto inštitucionálne prázdno múzeí západného moderného umenia je predstavované ako pestré kultúrne vyžitie, zábava s bohatým programom, v ktorej prevláda kvantita nad kvalitou.

autor: Jean Clair

názov: Úvahy o stavu výtvarného umění; Odpovědnost umělce

vydavateľstvo: Barrister & Principal, 2006

kategória: dejiny a teória umenia

Lukáš Kovačik

som študent Fakulty umění Ostravské univerzity v ateliéru MalbaDvě pod vedením Františka Kowolowského.