George Clooney čumí na kozy

Hneď z úvodu treba ale pochváliť obsadenie, obrovský tromf tohto snímku. Grant Heslov, ktorý je podpísaný pod réžiou sa veľmi s hercami nenadrel, a to najmä preto, že hlavné úlohy boli obsadené áčkovými hviezdami a dokonale fungovali. Miestami zaváňali šablónovitosťou, ale toto nie je typ filmov, kde by herci siahali na dno svojich síl a hľadali u seba nevídané polohy, ktoré by im zabezpečili rôzne filmové ceny, takže to bolo absolútne v poriadku.

Príbeh Boba Wiltona (Ewan McGregor) začíname sledovať ešte v Amerike, kde žije pokojným životom novinára. Jedného dňa ho ale opustí manželka a v snahe znovuobjaviť v sebe hrdosť a príbeh, sa vydá do Iraku. V miestnom bare stretne zvláštneho chlapíka, ktorý mu začne postupne rozprávať svoj príbeh. Nejde o nikoho iného, ako o Lyna Cassydyho (George Clooney), ktorý sa Bobovi zdôverí s tým, že je psychokinetický agent, a teda Rytier Jedi. (Dúfam, že nemusím zvlášť upozorňovať na rozkošný odkaz na Obi Wana Kenobiho zo Star Wars, ktorého si pred pár rokmi strihol práve McGregor). Lyn kedysi absolvoval tajný vládny program zameraný na alternatívny tréning novej armády. Ako najlepšieho z najlepších ho práve znovu aktivovali na misiu. Rytieri Jedi vedia napríklad mysľou rozháňať oblaky, na diaľku lokalizovať osoby a zvládnu aj rôzne iné, priam paranormálne aktivity. Bob, bažiaci po príbehu, sa s Lynom teda vydá naprieč púšťou, aby v konečnom dôsledku (ako inak) zažil svoje životné dobrodružstvo. Ich putovanie je značne necitlivo prestrihané flashbackmi na už spomínaný tréningový tábor Rytierov Jedi. Viedol ho Bill Django (Jeff Bridges), ktorý mal naporúdzi vždy dostatočné množstvo LSD, zapletený cop a šíril revolučné pacifistické myšlienky medzi vybranú skupinu vojakov. Patril k nim aj Larry Hooper, posledná podstatná postavička, ktorú dostal na starosti Kevin Spacey a svojmu záporáckému šarmu rozhodne hanbu nespravil.

Predloha pochádza z pera Jona Ronson, waleského novinára a hoci som knižku nečítala, dala by som ruku do ohňa za to, že je vtipná. Prečo teda nie je aj film? Dve mená. Peter Straughan, ktorý zodpovedal za adaptovanie do podoby scenára, a najmä Grant Heslov, ktorý svojou réžiou poslal Mužov, čo čumia na kozy do večných lovíšť medzi všetky ostatné počiny, ktorým priam zavraždili potenciál. Niekto mu mohol povedať, podľa možnosti ešte pred vypustením do kín, že vtipné situácie do komédie patria, ale v žiadnom prípade ju nemôžno vystavať len na nich. Niečo podobné sa stalo, keď si Zdeněk Troška myslel, že film o vtipoch bude vtipný, aj keď uznávam, tam bol blbý už samotný nápad a Muži, čo čumia na kozy, našťastie, zďaleka nedosiahli bahno českého národného pokladu Kameňák, poťažmo 2 a 3.

Ako celok však pôsobia maximálne nekonzistentne, film speje takpovediac k ničomu a záver vyšumí dokonalejšie ako trojdňové šampanské. Scény plynú za sebou bez toho, aby dokázali viac zaujať, pričom je to vážne škoda, pretože tých samostatne vtipných, je tam viac než dosť. Ide o svojský humor, ktorý veľmi silno pripomína štýl Coenovcov, a teda logicky sa pri Jeffovi Bridgesovi vybavovali spomienky na Big Lebowskeho a jeho nesmrteľného Dude-a. Lenže Heslov nie je Coen a vy sa síce pobavíte na Georgeovi Clooneym a jeho fúzoch à la Tom „Magnum“ Selleck, pozitívny pocit vyvolá aj titulná More than a feeling od Boston, ale ak vrchol filmu predstavuje samotná scéna čumenia na kozu (áno, to zvieratko), ktorá spolu s názvom tvorí najoriginálnejšiu časť, neviem ako vy, ale ja mám, k spokojnosti, žiaľ, ďaleko.

Hodnotenie : 4/10 (trošku kruté, ale vážne ma to sklamalo)

Redakce